Kapitola 2

25. června 2017 v 14:26 | Hotane |  Nemehlo
Druhý pár (Taki Heyji & Christofer Jones)
Obzrel som sa na Hira ako leští za barom poháre. Zo zvyku som mu zamával na rozlúčku a odišiel som so Shunsukem k autu.
"Dobrú noc Taki. Dobre som sa bavil," povedal s úsmevom ale v očiach som mu videl niečo iné. Ale čo to bolo? Nenávisť? Ale prečo? Veď sme sa naozaj dobre bavili. Žeby to bolo... Keď sa vracal do baru rýchlo som za ním zavolal: "Shunsuke!" zastavil a len sa na mňa obzrel, "veľa šťastia. Ale mňa sa báť naozaj nemusíš." Neodpovedal a pokračoval v ceste. Sadol som si do auta. Ešte chvíľu som o ňom uvažoval a zamyslený som vyštartoval z miesta. Rana. Hlavu mi to hodilo o volant. Tam bude mozoľ. Pomyslel som si, keď som si šúchal začínajúcu hrču. Vystúpil som z auta a šiel sa pozrieť na príčinu tej rany. Páchateľ vystupuje so svojho Lamborghini ako najväčší pán a naštvane si to ku mne mieri.


"To nevieš sledovať cestu ty nemehlo? Vidíš čo si spravil môjmu Lambu? To ťa príde draho! Moji právnici ťa roznesú v zuboch." Keď už bol úplne pri mne, tak ma chytil za golier a vyzdvihol na špičky. Povzdychol som si.
"Keďže ste nemal zapnuté svetlá, teraz ma zastrašujete a vyhrážate sa mi, k tomu ma ešte fyzicky napadáte, tak by som to na vašom mieste nehovoril," už naučenou rečou som monotónne zákony a paragrafy, ktoré stihol porušiť a pomaly ma pri tom púšťal.
"Takže keď naozaj trváte na súdnom spore, tak nech sa páči. Tu je moja vizitka. Moje meno je Taki Heyji." A nezabudol som zdôrazniť: "Právnik."Upokojoval sa.
"Ale keď to chcete vyriešiť mimosúdne, som tejto ceste len a len naklonený." Bolo na ňom vidieť, že to v jeho peknej hlavičke pracuje. Premeriaval si ma skúmavým pohľadom. Cítil som to, aj keď som bol už taký unavený a bolela ma hlava od tej rany. Nejako sa mi začala aj točiť. Oprel som sa o svoje BMW.
"Fajn. Súhlasím s mimosúdnym vyrovnaním. Čo navrhuješ?"
"Dáte auto do opravy a ja zaplatím všetky náklady," chytil som sa za hlavu. Bolela čoraz viac. Bolo mi na zvracanie, ale snažil som sa to potlačiť.
"Ja som vám na mňa kontakt dal. Ešte tam pripíšem súkromný mobil a telefón domov, aby ste ma mohli bez problémov kontaktovať. Vy dáte zasa mne kontakt na vás aby... aby..." všetko okolo mňa ešte viac tmavlo. Podlomili sa mi kolená, ale nepadol som na zem. Zvláštne. Ešte niečo počujem. Ako cez zatvorené okno: "Hej, hej si v poriadku?" to jediné som rozumel a pobral som sa do čiernej tmy.
Zobudili ma hlasy. Otvoril som oči a prudké svetlo hneď nad hlavou mi ich znova zatvorilo. Prejdem si rukou po očiach aby som ich uvoľnil a potom po čele. Nachádzam tam veľkú náplasť. Áno spomínam si, že mi do auta vrazil dlhovlasý fešák.
"Už si hore?" hej presne takýto panovačný hlas mal. Obzrel som sa smerom odkiaľ prichádzal. Sedel v kresle vedľa postele, na ktorej som ležal. Vypol televízor.
"Čo sa stalo? A kde vôbec som?" porozhliadol som sa. Tie hlasy vychádzali z televízora, ktorý bol na stene oproti posteli.
"Mal by si mi pekne poďakovať. Zosypal si sa pri aute v polovici vety. Odviezol som ťa do nemocnice a ZAPLATIL za tvoje ošetrenie," povedal s takým podpichovačným a samoľúbym tónom.
"Ja vám naozaj veľmi pekne ďakujem a samozrejme vám všetko zaplatím," len s námahou som to zo seba dostal. Pery som popraskané a v hrdle oheň ako som bol smädný. Na stolíku vedľa postele nebola žiadna voda.
"Tvoj dlh voči mne stále stúpa. Aj mi to budeš môcť vôbec splatiť?" Veľmi som ho nevnímal, lebo som hľadal nejaký zvonček na sestričku. Samozrejme, že ani to tu nie je.
"Nemusíte sa báť. Možno na to nevyzerám ale právnik som dobrý a mám dostatok prostriedkov na uhradenie škody na aute aj za poskytnuté lekárske ošetrenie. Kde je to tlačidlo na sestričku. Sakra potrebujem piť," posledné vety som povedal len pre seba a skoro nepočuteľne. Pán pekný drzý neznámy len vstal, položil svoju vizitku na stôl a odišiel z izby. Fajn. Aspoň budem mať pokoj. Po chvíli ďalšieho hľadania som to vzdal a pozrel sa na vizitku. Christofer Jones. A číslo. Nič konkrétne o ňom. Nevadí. Pohodlne som si ľahol a zatvoril oči, že si pospím. To som ale nestihol. Pri uchu mi niekto otvoril fľašu minerálky s jej typickým sykotom. Prudko som otvoril oči. Nado mnou sa týčil Christofer a podával mi vodu.
"Neboj, pripíšem ti to na účet." Znova si sadol do kresla.
"Môžem sa spýtať prečo tu so mnou ešte ostávate pán Jones?" pokrčil plecia.
"Tvoj ošetrujúci lekár povedal aby som na teba dohliadol. Mal si ľahký otras mozgu a pravdepodobne únava a brandy, ktorú som z teba cítil, keď som ťa v náručí niesol, spôsobili tvoje skolabovanie. Taki. Len mi prezraď jednu vec. V blízkosti tvojho auta je len jedna nalieváreň a gay bar. V ktorom z nich si bol ty?" pozrel som sa na neho. Ruky založené na prsiach.
"Šiel som z gay baru," otvorene a na rovinu som to priznal. To ho prekvapilo.
"A teraz sa naskytla otázka na vás. Ako viete, že tam je gay bar?" nenechal sa rozhodiť.
"Už som tam pár krát bol, aby som si prezrel, čo ponúka toto mesto," odmlčal sa a zahľadel sa mi priamo do očí, "len škoda, že som ťa tam vtedy nestretol."
Teraz som mal príležitosť si ho lepšie prezrieť. Akoby to vycítil a pohodlnejšie sa usadil. My dvaja sme súhra protikladov. Ja som malý 170 centimetrový chlap s nejakým tým kilom na viac, samozrejme na tých správnych miestach, a on je vysoký a vyšportovaný. Ja mám krátke blond vlasy a on dlhšie čierne. Ja som zeleno oký, on hnedo oký. Musím uznať, že to je kus. Ale rozhodne to nepoviem nahlas. Prišiel lekár.
"Pán Heyji, môžeme vás prepustiť do domáceho liečenia, len by som odporúčal aby ste ostali 2-3 dni doma," prikyvujem, že rozumiem.
"Nebojte sa pán doktor ja sa oňho postarám," vyhlásil Christofer, vstal a šiel mi podať veci. Ja som ostal zarazený pokiaľ neodišiel lekár.
"Prepáčte ale čo ste to povedal?"
"Musím ochrániť svoje investície. Čo ak niekde v byte odpadneš a nikto sa to nedozvie? Ja bývam v hoteli Hilton, ale veľmi rád ho vymením za tvoj byt a tvoju spoločnosť. Vlastne mi to príde vhod. Neznášam hotely a pokiaľ ma ho zbavíš, zabudnem na celý tvoj dlh voči mne. Dnes je piatok, v pondelok odídem a už o mne nemusíš nikdy počuť. Čo ty na to? Alebo máš snáď niekoho, kto sa o teba postará?" so zdvihnutým obočím čakal na odpoveď.
Klam! Povedz, že máš priateľa, že s niekým žiješ. Proste si niečo vymysli a odmietni ho!
"Žijem sám." Toľko k plánu ho odmietnuť.
"Tak sme dohodnutý. Teraz sa obleč. Počkám na teba na chodbe."
Vchádzame po schodoch do môjho bytu. Zamotávam sa do toho čoraz viac. V aute som mi povedal, že mám len jednu posteľ. Položil mi ruku na stehno a zvodne sa spýtal, či ju môžeme zdieľať. A čo ja na to? Prikývol som! Čo sa to so mnou deje. Idem do sprchy ako prvý. Vychádzam so sprchy len v nohaviciach, ktoré mám na spanie. Nasleduje Christofer a ja si idem rovno ľahnúť. Keď sa vracia tvárim sa, že spím. Ľahne si vedľa mňa len v boxerkách a otočí sa na druhú stranu. Počujem ako pravidelne dýcha a tiež ma to uspí. V noci sa zobudím na niečiu prítomnosť vedľa seba. Natočím hlavu a uvidím Christofera ako má ruku prehodenú cez môj bok a tvrdo spí. Naozaj je pekný, hlavne takto keď vyzerá ako bezbranné dieťa. Neovládnem sa a prejdem mu po vlasoch. Má ich tak hebké. Je vidno, že sa o ne dobre stará. Prejdem ukazovákom po línii jeho čeľuste. Palcom prejdem po jeho pere. Tak jemná a plná. V tom ma silno chytá za ruku a prevaľuje sa na mňa. Som v pasci. Napriahol sa s úmyslom mi vraziť.
"Počkaj Christofer! To som ja Taki! Upokoj sa som Taki!" rýchlo zo seba dostanem a už sa zmierujem s monoklom pod okom, keď mi rovno pred ním zastaví päsť.
"Taki?" Christofer sa prebral. Vďaka bohu nebudem mať ďalší úraz. A bolesť hlavy.
"Áno som to ja tak sa upokoj, prosím."
"Čo sa stalo?" nie som hanblivý typ. To ozaj nie, ale z pocitu viny som sa začervenal.
"Nooo, spal si."
"Hej to mi došlo. Ale to nie je dôvod, že to takmer skončilo tvojou ďalšou hospitalizáciou v nemocnici," chytil ma za zápästia a dal mi ruky za hlavu, "povedz, čo si mi robil?" odvrátil som tvár na stranu.
"Nič."
"Neklam. Nezabúdaj v akej si pozícii. Tak to vyklop. Čo si mi robil?!" zvýšil hlas. Nadýchol som sa a šeptom som zo seba dostal: "Pohladil som ťa po tvári."
"Čo?" bol ohromený ale stále znel nahnevano.
"Keď si spal tak som ťa pohladil po tvári. Prosím nebi ma," zatvoril som oči pripravujúc sa na ranu ale takúto som teda nečakal. Vrazil mi bozk na pery. Dobýval sa jazykom do mojich úst. Uľavilo sa mi, že ho moje priznanie viac nenaštvalo a povolil som pery. Jazykom sa rozbehol do mojich úst. Hltal môj jazyk. Taký vášnivý a dravý bozk som ešte nezažil. Vsal môj jazyk do svojich úst tak silno, že som myslel že mi ho vytrhne. Vybozkával si cestičku ku krku. Ten mi dôkladne preskúmal bez toho aby mi pustil ruky. Vychutnával si ma. Vychutnával si moju bezmocnosť a jeho dominantnosť. Nebránil som sa. Kto by sa aj bránil takej slasti. Zlízal si cestičku po mojom krku až k uchu. Okusoval ho.
"Keď budeš pripravený tak o to pros," pošepol mi rovno do ucha a potom ma doňho s radosťou pohrýzol. Nasal som vzduch medzi zuby. Bolelo to, ale tak príjemne. Vrátil sa k práci na krku, ale už mi pustil zápästia aby sa mohol venovať mojim bradavkám. Bol vytrvalý a nikam sa neponáhľal. Vzal mi jednu bradavku do úst. Láskal ju jazykom. Rukou mi prešiel po bruchu a zamieril nižšie. Na moje sklamanie sa ale vyhol vystúpenej časti mojich nohavíc a zamieril na stehno, ktoré hladkal. Prešiel na druhú bradavku a tiež sa s ňou neuveriteľne dlho hral. Ja som sa pod ním zvíjal ako dážďovka a vzdychal ako lacná kurva. Prsty som mal v jeho jemných vlasoch. Keď chcel zasa prejsť na prvú bradavku to som už nevydržal.
"Prosím vezmi si ma. Už to nevydržím. Potrebujem ťa v sebe, tak prosím poď do mňa. Rýchlo."
Na viac nečakal. V okamihu sme boli obaja vyzlečený a už do mňa na prvý príraz vošiel až po koreň. Zaryl som mu nechty do chrbta a zahryzol som sa do jeho ramena. Vyjde zo mňa a následne nato zasa prirazí až na koreň. A zasa to isté. A zasa. Týra ma priam ukážkovo.
"Prosím..."
"Chcel som ťa ešte potrápiť ale," ani to nedokončí a naberá diabolské tempo. Presne toto som potreboval. Rukou mi začne spracovávať môj penis. Je toho príliš veľa po tom pomalom mučení a ja s výkrikom vyvrcholím do jeho ruky. O tri prírazy vrcholí aj Christofer. Berie vreckovky, ktoré som mal pri posteli a oboch nás poutiera a až potom si ľahne a privinie ma do náruče. Obaja takto zaspíme.
Ráno sa prebudíme v takej istej polohe. Usmeje sa na mňa.
"Dobré ránko krásavec."
"Dobré ráno," úsmev mu oplácam.
"Ale. Ja nie som krásavec?" Obaja sa rozosmejeme.
Sobota prebieha skvelo. Celý čas sme strávili v posteli a zhovárali sa. Dozvedel som sa, že je herec a v meste už končia s natáčaním filmu. V pondelok sa presúvajú do Paríža. Preto hovoril, že v pondelok mi zmizne zo života. Ale radšej nad tým neuvažujem. Objednali sme si pizzu a pozeráme filmy. Vždy povie najnemožnejšiu vec v najnemožnejší čas a ja vybuchnem od smiechu, až mi tečú slzy a bolí ma brucho. Ešte som si nikdy tak neužil pozeranie filmov ako s Chrisom. Večer ma začne bozkávať a v podstate sa opakuje scéna z minulej noci, len teraz už začnem prosiť a škemrať skôr. Nedeľa to isté. Rozhovor, obed, filmy, sex.

V pondelok ráno sa už ale neprebúdzam v jeho náručí. Nie je vôbec v posteli so mnou. Hľadám ho po byte. Alebo aspoň nejaký odkaz. Nič. Len sa vytratil z môjho života ako povedal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama